Už koncom 19. storočia sa mesto Nowy Targ, ktoré celé storočia fungovalo v priestore a funkciách vytvorených ešte v stredoveku, začína otvárať na svet a dobiehať ekonomickú a kultúrnu zaostalosť. Aktivizácia hospodárskeho života sa začala postupným sprevádzkovaním mnohých komunálnych zariadení a iniciovaním mnohých stavebných investícií, veľmi často  podporených odvážnymi úvermi, ktoré začínajú prinášať viditeľné výsledky nielen v ekonomickej situácii, ale aj vo vzhľade mesta. A čo sa s tým spája  - rástla informovanosť a iniciatíva obyvateľov a čoraz väčšiu inšpiračnú rolu začala plniť miestna inteligencia.
Dôležitým rozhodnutím aj napriek negatívnym hlasom bolo bezplatné prenechanie mestských pozemkov na výstavbu železnice z Chabówki do Zakopaného (1898) a z Nowého Targu do Suchej Hory (1902). V tom období železnica naozaj zbližovala so svetom. Nové priame spojenie z Krakovom a s Viedňou malo pozitívny vplyv na cestovný ruch, obchod a rozvoj mesta.

Na prahu nezávislosti sa Nowy Targ stal ozajstným centrom celého regiónu. Charakter znien, ktoré boli základom pre vznik moderného mesta so zárodkami mestského priemyslu rozvíjajúceho sa v medzivojnovom období, mesta s rozrastajúcimi sa predmestiami, kde stále pribúdali nové domy a obyvatelia, v období, kedy tradícia často konkurovala s pokrokom, to všetko zaregistrovali objektívy fotoaparátov. Hlavným dokumentaristom nových priemyselných investícií v meste bol Edward Morawetz.

Jedným z najdôležitejších mestkých podnikov bola elektráreň. Začiatok tejto investície pripadá na rok 1872, keď mesto nadobudlo od Abrahama Blumenfelda hať, vodné zariadenie – mlyn a rámovú pílu, ale aj hospodárske budovy na tzv. Młynówke. Prvá nowotargská elektráreň využila na výrobu elektrického prúdu vodnú energiu zo zmodernizovanej Młynówky.

Elektrická sieť na rozvod elektrickej energie v meste bola vybudovaná už v roku 1897. V roku 1912 sa začala výstavba novej elektrárne s moderným zariadením na výrobu prúdu podľa projektu inžiniera Kazimierza Cybulského, ktorú sprevádzkovali v júli 1914, tesne pred vypuknutím prvej svetovej vojny (fot. 215, 216, 252). V roku 1931 Morawetz sfotografoval interiér, vybavenie aj pracovníkov elektrárne (fot. 242, 245, 246).

V roku 1927 bola postavená moderná mestská parná píla (fot. 248, 241), ktorú 18. marca slávnostne posvätil kňaz Franciszek Karabuła. V 14. čísle Gazety Podhalańskej bol uverejnený prejav primátora Józefa Rajského, prednesený na tejto slávnosti: „Tento priemyselný podnik postavený pri železničnej stanici na náklady mesta, odhliadnuc od toho, že zabezpečí prácu pre niekoľko desiatok živiteľov robotníckych rodín, ktorí dnes súrne hľadajú zamestnanie, možno aspoň na chvíľu zastaví masový vývoz dreva z Podhalia ako málo hodnotnej suroviny, pretože bude dodávať výborný materiál v podobe dosiek a foršní na export. (…) Chudobný ľud z Podhalia nemajúc v súčasnosti inú možnosť zarobiť si, vyrubuje stromy, našťastie dnes už len hrubé, a nie ako po iné roky tenké, na papier a dodáva ich do Nowého Targu, aby si zarobil na dane a živobytie. O tom, nakoľko bola píla potrebná, svedčí obrovské množstvo dreva tu uskladneného a čakajúceho na spracovanie, ktorého aj napriek sprevádzkovaniu píly neubúda, ale skôr každý deň pribúda.”

Morawetz sfotografoval taktiež Mestské keramické závody, ktoré boli otvorené 28. mája 1930. Nový závod na výrobu tehál pokračoval v tradíciách starej teheľne a vápenky, ktoré v Nowom Targu existovali od roku 1860.