Projekt chrámu nezištne pripravil Nowotargčan Ludwik Panczakiewicz a presné plány vyhotovil Alojzy Helebrant. Stavba bola vytýčená 25. augusta 1930 a s prvými výkopovými prácami sa začalo 27. augusta. Dozorom nad stavebnými prácami bol poverený Franciszek Kopkowicz a samotné práce realizovala pracovná skupina Józefa Chodorowicza. Stavenisko bolo posvätené v septembri. V stavebných prácach sa pokračovalo až do vypuknutia druhej svetovej vojny, ale vzhľadom na chýbajúce finančné prostriedky výstavba  veľmi nenapredovala. Stavenisko často navštevovali mnohí predstavitelia štátnych aj cirkevných orgánov (fot. 190, 173, 175). 

17. augusta 1934 na návštevu prišiel krakovský metropolita kňaz Adam Sapieha (fot. 282, 298). 8. mája 1937 pokročilosť prác hodnotili predstavitelia orgánov krajského úradu (fot. 176). Súčasne s výstavbou kostola vznikal aj vikariát (fot. 219). Kostol bol dokončený až po vojne. Monumentálny hlavný oltár predstavujúci Poslednú večeru zhotovil krakovský sochár Mieczysław Stobierski. Kostol bol vysvätený 23. decembra 1951 a 23. septembra 1962 ho biskup Julian Groblicki zasvätil Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu.

Jedinou početnejšou národnostnou menšinou v Nowom Targu boli Žiadia, ktorí sa od polovice 19. stor. podieľali na živote a histórii mesta. Boli operatívni a podnikaví a zaoberali sa predovšetkým obchodom, sprostredkovacími službami a drobnými remeslami, čím sa značne pričinili k hospodárskemu rozvoju hlavného centra Podhalia. Patrične vzdelaní lekári, sudcovia a advokáti židovského pôvodu hovoriaci po poľsky, rozširovali rady miestnej inteligencie.

Židia mali svoju reprezentáciu v mestskej samospráve a občas plnili vysoké funkcie: Jakub Goldfinger plnil pätnásť rokov funkciu viceprimátora, súdnymi čakateľmi boli o.i. Artur Weigel a Ernest Geisler. Hlavným centrom ich náboženského života bola synagóga, postavená z iniciatívy židovskej náboženskej obce na ulici Szerokej (dnes Jana Kazimierza) v roku 1891. Murovaná budova bola postavená na obdlžnikovom základe v neobarokovom štýle. Zmestilo sa tam 800 osôb, bola v nej empora pre ženy a elektrické osvetlenie. Tu sa modlili najvýznamnejší a najbohatší Židia. Druhá, menšia synagóga sa nachádzala na Szflarskej ulici a židovská modlitebňa na Nadwodnej ulici bola strediskom chasidizmu. Na jednej z fotografií vidieť roh ulice Jana Kazimierza a Nadwodnej s fragmentom modlitebne a pobožných chasidov v dlhých tradičných chalátoch, ktorí už opustili chrám a pomaly sa poberajú asi na šabasovú večeru do svojich domovov (fot. 517).

Nowotargskí chasidi patrili k Bobowskému modlitebnému domu, a preto sa netreba čudovať, že dôležitou udalosťou v živote tejto spoločnosti bola návšteva rabína cadika Benzjona Halberstama z Bobowej, ktorý priťahoval charizmou a tešil sa veľkej autorite (fot. 168, 523). Na zachovaných fotografiách vidieť, ako rabín Halberstam obkolesený spoluveriacimi stále niečo vysvetľuje a odpovedá na nekončiace sa otázky. Na železničnej stanici sa ešte raz zastavil na schodíkoch vagóna na spoločnú rozlúčkovú fotografiu. Z tvárí nowotargských Židov sa stráca ustarostenosť a sústredenosť a objavujú sa úprimné úsmevy (fot. 170).

Udalosti druhej svetovej vojny a tragédia holokaustu spôsobili, že Židia sa nenávratne stratili z obrazu mesta a spolu s nimi aj celá farebná odlišnosť ich kultúry, náboženstva, architektúry a zvykov. Pamiatka na nich sa zachovala len na niekoľkých fotografiách (fot. 164, 169, 520, 517).