Obzvlášť pekná je fotografia predstavujúca ulicu Długu s tradičnou zástavbou, ktorú tvoria radové drevené domy orientované do ulice štítovou stranou. Viktor Zin, ktorý analyzoval túto fotografiu vo svojej štúdii o drevenej architektúre, publikovanej v monografii Dejiny mesta Nowy Targ, upozorňuje na premyslený urbanistický aspekt celého priečelia námestia. Strechy domov a ich zakončenia majú takmer rovnaké proporcie, ako aj pravidelný rytmus okien a vjazdových brán do dvora a ľubovoľnosť panuje len v ozdobných a rezbárskych detailoch. Pohľad, ktorý zachytila Kondratowiczowa, už dávno zanikol. Na druhej fotografii vidíme drevený dom s gánkom na Szaflarskej ulici. V dôsledku neúprosného rozvoja a urbanizácie toto hromadné dielo architektúry a kultúry prestalo prakticky existovať. Je dobre, že tieto staré domy so svojou nepraktickou a zašlou krásou, ktoré dávali mestu úplne odlišný a neopakovateľný charakter, zachránila pre nás vďaka svojej vášni inventarizovania Bronisława Kondratowiczowa. Dovtedy sa totiž žiaden z profesionálnych fotografov pôsobiacich v Nowom Targu nezaujímal o drevenú architektúru v meste a je len málo fotografií pripomínajúcich túto zabudnutú tvár vedľajších ulíc, ktoré si ešte dlhý čas zachovávali svoj drevený ráz aj napriek čoraz častejším murovaným domom. O štyridsať rokov neskôr tú istú generáciu domov so štítovou fasádou, ale v zimnej scenérii odfotografoval na Ogrodowej ulici F. Wrężlewicz. (fot. publikovaná v albume Starý Nowy Targ)

Koniec 19. a začiatok 20. stor. predstavuje obdobie, v ktorom sa nezvyklej popularite tešili pohľadnice. Ich prekvapujúca a závratná kariéra dodnes vzbudzuje záujem bádateľov a zberateľov. Móda na vydávanie pohľadníc prišla aj do Nowého Targu, hoci trochu oneskorene. Začiatkom 20. stor. musel byť dopyt na pohľadnice s panorámou mesta pomerne veľký, keďže v samotnom meste pôsobilo niekoľko nezávislých vydavateľov.

Prvá litografická pohľadnica s panorámou mesta zhotovená na základe fotografie pochádza z roku 1899. Jej vydavateľom bol Władysław Dudziński, majiteľ trafiky na Hlavnom námestí, jeden z riaditeľov nowotargskej Pôžičkovej spoločnosti. Vydávaním pohľadníc sa zaoberal aj Henryk Jurkiewicz a Joachim Silberring, židovský kupec a majiteľ zmiešaného obchodu na Hlavnom námestí, v ktorom sa dal kúpiť nábytok, sklo, porcelán, chemický aj papiernický tovar a samozrejme pohľadnice. Taktiež Bronisława Massatsch, ktorá viedla kníhkupectvo na Hlavnom námestí č. 22 v Nowom Targu sotva dvadsať rokov, vydala niekoľko pohľadníc. Zakopanský fotograf Józef Ryś, ktorý od roku 1908 viedol fotografický podnik Wisla, zapožičal svoje fotografie nowotargským vydavateľom, ale zachovali sa aj pohľadnice, ktoré vydával on sám. Veľa pohľadníc vyšlo z krakovského vydavateľstva J. Klein, ktoré sa špecializovalo na výrobu atraktívnych a bohato zdobených pohľadníc pre menšie haličské mestá. Z krakovských vydavateľstiev treba ešte spomenúť vydavateľstvo Sztuka a Salon Malarzy Polskich, ktoré založil Józef Frist. Obzvlášť precízne a krásne sú farebné pohľadnice z videňského umeleckého podniku Karola Schwidernocha. Hoci sa v zbierkach múzea nenachádza kolekcia najstarších pohľadníc, treba upozorniť na tento jav z pomedzia dejín korešpondencie, estetiky a sociológie, pretože kým sa v Nowom Targu objavili prví profesionálni fotografi, boli to práve pohľadnice, ktoré zachytávali a zvečňovali pohľady na mesto zo začiatku 20. storočia.

Nowy Targ sa spomedzi mnohých podobných malých mestečiek Malopoľska vždy odlišoval svojím zvláštnym zakorenením v okolitej krajine.

Poloha mesta na sútoku Čierneho a Bieleho Dunajca, na úpätí Goriec, ktorých svahy klesajú smerom do Nowotargskej kotliny, uzavretej pohľadom na mohutné a vyskoké Tatry, je dodnes neopakovateľným javom a predstavuje jednu z najväčších predností Nowého Targu.