Na základe údaja z 13.júla 1916 (Karpathen Post) sa dozvedáme, že Emil Moravetz ponúka svoje služby fotografické a taktiež aj predáva fotografický materiál, chemikálie a iný pomocný fotografický materiál. Na jeho fotografiách sa neuvádza datovanie. Pre svoje fotografie používal predovšetkým tmavé kartónové podložky (hnedá alebo modrá tlač). Používal tie isté kartónové podložky s grafickou úpravou, ako mal Isván Kiss. Rozdiel je len v označení rozdielnych iniciál fotografa. Ďalším pozoruhodným rozdielom je aj tá skutočnosť, že Emil Moravetz nemal žiadne ocenenia z výstav. Zachovali sa nám aj kartónové podložky, ktoré používal I. Kiss aj s uvedením jeho mena, avšak boli dodatočne prepečiatkované s uvedením mena  E.Moravetza. Začiatkom 20.rokov 20.storočia už nepoužíval kartónové podložky. Z tohto obdobia sa nám zachovalo niekoľko fotografií pohľadnicového formátu, na ktorých je na líci fotografie vlisovaná pečiatka štvorcového tvaru s textom: MORAVETZ KESMARK. Môžeme sa domnievať, že Emil Moravetz prevzal ateliér po I.Kissovi.

V 20.rokoch 20.storočia začína pôsobiť v Kežmarku fotograf, ktorého bohatá fotografická tvorba značne obohatila zbierkový fond múzea. Je to Paul Csaplovics. Narodil sa 24.3.1893 v Kežmarku. Pochádzal z rodiny krajčíra, v ktorej bol najmladším mužským potomkom. Pretože otec nechcel mať zo syna krajčíra, počas Rakúsko – Uhorska odchádza mladý Paul študovať fotografiu u známeho fotografa Karola Divalda do Prešova. Po vypuknutí 1.svetovej vojny odchádza na front, kde bol zaradení do funkcie fotografa. Armáda si žiadala presné informácie o pohybe nepriateľských vojsk. Pre tento účel sa používala špičková fotografická technika, prostredníctvom ktorej fotografisti snímali pozície nepriateľského vojska zo vzdušných balónov. Z tohto obdobia sa nám zachovala fotografia P.Csaplovicsa v uniforme vojaka rakúsko-uhorskej armády pri tzv. „retuš pulte“ z júla 1918. Nepriaznivá politická situácia (prípravy na revolúciu a následne vznik Maďarskej republiky rád) ho prinútila ostať v Kežmarku.

V roku 1919 sa oženil s Máriou Rothovou, s ktorou mal dve deti – Tibora a Paula. O rok neskoršie si otvára svoj vlastný fotosalón na Starom trhu č.24. Tento ateliér, ako už vieme, založil G.A.Weisz. Pri príležitosti 25. výročia založenia tohto ateliéru namaľoval syn Paula Csaplovicsa – tiež Paul – obraz (olej), na ktorom je uvedený presný dátum založenia fotoateliéru –10.január 1920 a rok, kedy bol zatvorený – 1945. Paul Csaplovics svoj ateliér zatvoril tesne po oslobodení Kežmarku. Po oslobodení sa v meste, žiaľ, zaktivizovali rôzne protinárodnostné živly s cieľom zlikvidovať všetok nemecký a maďarský majetok. Takýto smutný osud stihol aj ateliér P.Csaplovicsa. Veľká časť interiéru bola rozkradnutá, vrátane bohatého fotografického materiálu. Zostali len prístroje a aparáty, ktoré už boli zastaralé, alebo  manipulácia s nimi bola pomerne náročná. Aj napriek ťažkej a zložitej situácii Paul Csaplovics ostáva verný svojej profesii. Od roku 1945 pracuje u kežmarského fotografa – Vojtecha Mihalicska. O dva roky neskôr – 1.9.1947 spolu s otcom pracuje aj jeho syn – Tibor, a to ako učeň,  až  do roku 1950.

V 50.rokoch sa existujúce súkromné fotoateliéry pretransformovali do Komunálnych služieb. Zakladajúcimi členmi novovzniknutej fotoslužby v rámci komunálu v roku 1952 boli Paul Csaplovics a Peter Litkovič. O tri roky neskoršie – 20.8.1955 Paul Csaplovics zomrel. Zanechal nám krásny fond fotografií, ktoré sú priamym historickým dokladom doby, v ktorej žil a pracoval. Jeho práce dosahujú vysokú profesionálnu a umelecko-estetickú úroveň. Od detských portrétov, svadobných fotografií, osobných portrétov, až po interiérové a exteriérové zábery, od klasických momentiek, až po veľko-formátové fotografie – to všetko v sebe zahŕňa unikátny zbierkový fond, ktorý je možné študovať z rôznych aspektov. Na začiatku svojej tvorby používal kartónové podložky pod fotografiami, na ktorých bol uvedený text v nemeckom jazyku. Neskoršie už prechádza na jednoduchší spôsob konečnej úpravy fotografie. Tu sa už stretávame iba s fotografiami, či už  pohľadnicového formátu, alebo rozmernejšie, kde svoje meno uvádzal formou vlisovanej pečiatky na líci fotografie. Vo svojom ateliéry používal niekoľko maľovaných pozadí. Múzeu v Kežmarku sa podarilo získať jedno maľované pozadie s prírodnou scenériou. Medzi ďalšie významné akvizície múzea patrí aj niekoľko unikátnych sklenených negatívov, na ktorých sú zachytené rôzne historické zákutia Kežmarku, v mnohých prípadoch už aj neexistujúce.