V rokoch 1913-14 vznikla nowotargská pobočka Tatranského spolku s názvom Gorce, ktorá mala veľké zásluhy na vytvorení a popularizovaní predovšetkým zimnej gorczanskej turistiky. Lyžiarske výlety obyčajne na Turbacz, ktoré organizoval Zygmunt Wasiewicz a neskôr Mariusz Zaruski, sa tešili veľkej popularite (fot. 407, 452). Vrchol Turbacza bol obľúbeným cieľom taktiež peších túr (fot. 467, 466). Nowotargská pobočka Gorce sa rozhodla postaviť prvú turistickú chatu na Turbaczi, ktorá bola vybudovaná v roku 1924 na poľane Wisielakówka. Rýchlo sa ukázalo, že chata je príliš malá pre potreby rastúceho turistického ruchu, a preto bola v roku 1929 rozšírena podľa projektu K. Stryjeńského. V roku 1931 bola úplne zrekonštruovaná a jej kapacita sa zvýšila až na 62 miest (fot. 515). Chatu na Turbaczi krásne zachytil svojim fotoaparatom Tadeusz Zwoliński počas zimnej lyžiarskej túry v roku 1925 (fot. 516, 573). Žiaľ, v roku 1933 chata na Wisielakówke zhorela a požiar pravdepodobne zámerne spôsobili pytliaci alebo zlodeji dreva, ktorých vyrušoval intenzívnejší pohyb v okolí a zvýšený dozor lesníkov (fot. 470, 472, 474). Nezlomní a neúnavní aktivisti PTTK Gorce vynaložili veľké úsilie a postavili novú chatu na vrchole Turbacza, na Hali Długej (fot. 465, 468, 469, 464). Chata bola odovzdaná do úžitku pred vypuknutím druhej svetovej vojny (fot. 471). Ale ani ona nemala šťastie, v roku 1943 ju podpálili Nemci ako pomstu za činnosť partizánov z Krajinskej armády.

Voľný čas je tiež časom venovaným spoločnému dobru. Zaujímavé sú fotografie predstavujúce gymnazistov, ktorí s vnútorným pocitom poslania a dobre chápanej občianskej povinnosti pracujú na výstavbe letiska a športového štadióna (fot. 530, 531)

A na koniec trochu menej ostrá, ale krásna fotografia (fot. 370). Ulica sv. Anny s drevenými domami, socha patrónky dokonale exponovaná na pozadí bujnej zelene stromov a cintorínsky múr v pravom hornom rohu fotografie pripomínajúci všetkých tých, ktorí sa už pominuli. Odkrytá drožka s pohoničom v elegantnom klobúku a bielych rukavičkách a v nej usmiati žena a muž – určite niekto dôležitý, pretože do mesta vchádzajú s veľkou poctou, doprevádza ich goralská čestná stráž na koňoch a dav Nowotargčanov na ulici svedčí o dôležitosti tejto udalosti. Dve goralky v šatkách si vymieňajú názory a ich tváte nasvedčujú, že je to niečo milé a plné uznania, gazda opretý o drevené porisko asi odišiel od nejakej práce, chlapci vedení zvedavosťou si posadali na okolité stromy, aby im neušlo nič z krásneho výhľadu a v popredí pánske klobúky a dievčenské vrkoče. A jeden zaujímavý, hoci náhodný pohľad mladého muža priamo do objektívu fotoaparátu. Táto po technickej stránke azda horšia fotografia je predsa len vzrušujúca. Malý pohyb spôsobil rozmazanie obrazu, ktorý sa preto stal ešte dynamickejší. Je to taktiež esencia fotografie registrujúcej chvíľu, ktorá sa už nikdy nezopakuje a zanikne v čase ako všetky iné chvíle, pohľady, tváre a udalosti, v čase, ktorý neustále napreduje a je ľahostajný voči ľudským snahám zastaviť ho.

Tekst: Anna Majorczyk