V roku 1920 Poľský rybársky spolok otvoril na Kowańci liaheň lososovitých rýb (fot. 355). Zaujímavú lekciu čo do zarybňovania poskytuje fotografia urobená pri rieke Dunajec, vo vodách ktorého bola zhotovená tzv. „odjazdka”, čiže hať pre lososy smerujúce hore tokom rieky na trenie (fot. 408). Ako vidieť, chytanie rýb prebieha tradičným spôsobom. Gorali vyzbrojení dlhými tyčami na naháňanie a sieťami musia byť vytrvalí a statoční, pretože stoja vo vodách Dunajca, pravdepodobne ľadovej (netreba zabúdať, že losos sa na svoju púť vydáva na jeseň). Ďalšie fotografie zobrazujú iný vydarený lov, ktorého cieľom nie je získať ikry, ale ryby na konzumovanie. Pyšní rybári pózujú pri Dunajci s úžasnými exemplármi lososov po vydarenej rybačke (fot. 155, 410) a na verande Rybárskeho domu (fot. 421), ktorý sa nachádzal v drevenej vile na Kowańci.

Mesto Nowy Targ od začiatku svojej existencie využívalo svoju výhodnú polohu – v centre Nowotargskej kotliny, neďaleko hraníc s Uhorskom, na križivatke tradičných obchodných ciest, ktoré sa stretávali na nowotargskom Hlavnom námestí. Čerpalo predovšetkým zisky z obchodu, ale bolo tiež úzko spojené so Spišom a Oravou, a to nielen obchodnými kontaktmi. Mnohé privilégiá, ktoré mu udeľovali nasledovní vládcovia – právo trhu, skladovania tovaru, alebo právo cesty rozhodli o rozvoji a zámožnosti Nowého Targu a jeho obyvateľov.

Prvé privilégium výročného jarmoku na sv. Katarínu udelil mestu kráľ Kazimír Veľký, rozšíril ho kráľ Kazimír Jagelovský pridaním druhého jarmoku na sv. Jakuba a týždenných trhov vo štvrtky. August II. zvýšil počet jarmokov na päť a Stanislav August k nim pridal štyri nové.

Právo skladu na soľ z vielických baní a olova z olkuszských baní mesto vlastnilo od roku 1593 a od roku 1580 mal Nowy Targ právo skladu uhorského vína. Právo cesty zaväzovalo kupcov dodržiavať prikázanú cestu, pod hrozbou odobratia tovaru. Takéto privilégium získal Nowy Targ od Žigmunda Starého v roku 1533, ale mešťania mali na druhej strane udržovať cesty a mosty v poriadku.

Na začiatku 19. storočia Emanuel Kronbach zaznamenal: „Mešťania sa zaoberajú hlavne poľnohospodárstvom, trochu remeslom, chovom dobytka. (…) Mešťan sa živí taktiež obchodom s vínom, dobytkom, priadzou a plátnom. Tovar dováža z Uhorska, alebo ho tam vyváža. Ale tovar posiela aj do susedného Poľského kráľovstva, do slobodného mesta Krakova a na roviny Haliče. Tento obchod mu vynáša značný zisk. Žije pokojne a teší sa aktuálnou chvíľou.” (E. Kronbach, „Tableau d’une partie du Royume de Galicie spécialement des monts Karpathes au cercle de Sandec”, Sanok 1820, tłum. J. Dobrzański).

Ospalé mestečko sa počas jarmoku zmenilo na nepoznanie. Ulice na naplnili vozmi plnými úrody, ktoré sem prichádzali zavčasu ráno z okolitých dedín. Námestie sa naplnilo stánkami s výrobkami miestnych remeselníkov – kožušníkov, garbiarov, remenárov, povrazníkov, kolárov, debnárov a stolárov. Na jarmoku sa predávalo aj veľa dobytka, koní, oviec a prasiat. Trh s dobytkom sa konal tradične na Malom námestí.

Od konca 19. stor. existovala profesia „obhliadača dobytka”, ktorú neskôr zastúpila špeciálna komisia zložená z mestského veterinára, dvoch zástupcov a troch delegátov. Každé zviera privedené na trh bolo vážené a komisia ho obzrela. V roku 1878 došlo tiež k regulácii jarmokov bez koncesie, jarmočné poplatky posilňovali rozpočet mesta a podobne ako mýto alebo krčmy boli prenajímané a zaoberali sa tým predovšetkým Židia. Prvé oprávnenie na poberanie poplatkov vlastnili Aron Mandl a Salomon Goldman.

Neopakovateľnou atmosférou goralských jarmokov sa inšpirovali maliari ako: Aleksander Kotsis, Antoni Kozakiewicz, Michał Rekucki alebo Karol Kostur.

V zbierkach múzea sa nachádza veľa fotografií s podobnou tematiku. Rušný a preplnený jarmok na Hlavnom námestí vidíme na fotografii urobenej z okna obytného domu na južnom priečelí námestia (fot. 514). Z medzivojnového obdobia pochádzajú dve fotografie Franciszka Rozłuckého, ktorý citlivo zachytil žánrové scény na Hlavnom námestí a na Szkolnej ulici. Neznámi autori zvečnili trh na námestí Słowackého (fot. 313, 358).