Fotofrafia je zvláštne médium. Jej sila tkvie v tom, čo je až neuveriteľné, že dokáže zachytiť, priam zastaviť čas a obraz, ktorý zaregistruje, zostane už navždy nezmenený a doslovný.

Najstaršie fotografie  Nowého Targu, ktoré poznáme, vznikli v osemdesiatych rokoch 19. storočia, najneskôr v roku 1889 a sú pomerne oneskorené. Stačí len pripomenúť, že prvú fotografiu Zakopaného urobil Melcjusz Dutkiewicz v roku 1860 a sériu 12 krakovských panorám už v roku 1858 zachytil svojím fotoaparátom Karol Beyer. Je možné, že existujú ešte iné neobjavené fotografie Nowého Targu, veď cesta do hôr viedla obyčajne cez mesto a veľa fotografov-cestovateľov, ktorí sa so svojím objektívom vydali na tatranské chodníky, sa zastavilo práve tu.

Na najstaršej fotografii Nowého Targu (fot. 511) vidíme severovýchodné nárožie námestia s poschodovými domami a v súčasnosti už neexistujúcimi dvomi rohovými prízemnými domami s vysokými šikmými strechami. Na Sobieskeho ulici, kedysi Waksmundzkej, ústiacej do námestia, stoja postavené v rovnom rade, obrátené štítovým priečelím do ulice, drevené domy s polovalbovými strechami pokrytými šindľom, charakteristické pre zástavbu Nowého Targu. Spoza týchto striech sa na pozadí jasného neba črtajú mierne svahy Goriec. Je slnečné letné poludnie, previsy striech vrhajú krátke tiene, ktoré sú na fotografii zvýraznené v podobe tmavších pruhov na fasádach domov. Vánok zľahka hýbe záclonami v široko otvorených oknách poschodového domu, pod ktorým stoja drevené vozíky. Námestie je takmer prázdne, len pred vchodm do Univerzálneho obchodu Karola Laura stoja dvaja zarozprávaní muži. Na pozadí bielej steny vtedy ešte prízemnej radnice sa črtá neostrá postava chlapca, ktorý sa ako jediný so záujmom prizerá fotografovi robiacemu túto fotografiu.

Nepodarilo sa nám dodnes zistiť, kým bol človek, ktorý pre nás zvečnil túto chvíľu a dnes už neexistujúci pohľad, otvárajúc tým dejiny nowotargskej fotografie. Pravdepodobne je to jeden z priekopníkov tatranskej fotografie, ktorý navštívil Nowy Targ asi po ceste do plenéru v Zakopanom, kam ho viedla vášeň objavovania a zachovania panorámy tatranskej krajiny. Muselo tu však byť ešte niečo, čo v ňom vzbudilo záujem, keďže sa rozhodol rozložiť si svoje ťažké a skomplikované fotografické zariadenie a zvečniť námestie haličského mestečka. Zdá sa, že ten istý fotograf urobil aj druhú fotografiu, ktorú dnes poznáme ako najstaršiu. (fot. 592) Stačilo prejsť len niekoľko krokov ďalej, obratiť objektív fotoaparátu opačným smerom a zachytiť severozápadné priečelie Hlavného námestia.

Podobne ako na predchádzajúcej fotografii aj tu je v popredí nerovný povrch dlažby a hlavný objekt presunutý trochu bokom od centra predstavuje budovu Kostola sv. Kataríny s barokovou zvonicou. Je to jedna z mála fotografií, kde sa zachoval pohľad na Hlavné námestie s pôvodnou prízemnou zástavbou, tradícia ktorej siaha do 18. storočia. Už onedlho boli tieto rozložité domy s masívnymi šikmými strechami a s charakteristickými oblúkovito zakončenými vrátami do dvora, postavené štítovou stranou do ulice na severnom a západnom priečelí námestia, nahradené novými domami. V pravom rohu fotografie vidieť fragment kaplnky sv. Jána ešte pred rekonštrukciou z roku 1904; je tu podstavec so schodami s rovno otesaných pieskovcových kvádrov a peknou strieškou zakončenou vežičkou.

Bronisława Kondratowiczowa (1854-199), priekopníčka fotografie dokumentujúcej pamiatky tradičnej ľudovej architektúry, priateľka rodiny Estreicherovcov, Tytusa Chałubińského a Stanisława Witkiewicza, urobila v Nowom Targu fotografie, ktoré v roku 1903 publikoval Kazimierz Mokłowski vo svojom diele Ľudové umenie v Poľsku.