Zachovalo sa veľa fotografií profesorov aj študentov gymnázia. Abiturienti sa so svojimi triednymi učiteľmi tradične fotografovali pred školskou budovou a objednávali si tablá (fot. 382). Výnimočná je fotografia učiteľského zboru v zborovni počas jednej z prestávok (fot. 381).

Už v roku 1906 učil Józef Stiastny, ktorý bol v škole vrátnikom (terciánom), nadaných študentov hru na husliach. Onedlho bol v gymnáziu pod jeho vedením založený sláčikový orchester, ktorý skrášľoval všetky školské a mnohé mestské slávnosti (fot. 422). Stiastny taktiež komponoval a je autorom pochodu Krotoski (zaujímavý príspevok k dávnym zvykom), ktorý bol napísaný pre riaditeľa gymnázia k jeho meninám, ale aj hudby „podhalskej hymny” Nie damy popradowej fali na slová Zygmunta Lubertowicza. Je zaujímavé, že táto melódia sa stala osnovou pesničky Pałacyk Michla varšavských povstalcov z oddielu Parasol. Józef Stiastny, pôvodom Slovák, bol v roku 1932 vyznamenaný prezidentom Ignacym Mościským Medailou nezávislosti za účasť v bojoch za nezávislosť Poľska.

V roku 1904 vznikol z iniciatívy Jana Bednarského Spolok gymnaziálneho konviktu sv. Stanislava Kostku, ktorého cieľom bola materiálna pomoc študentom navštevujúcich novo otvorené gymnázium. Onedlho začali tiež zhromažďovať prostriedky na postavenie internátu pre mládež z Podhalia, Oravy a Spiša. V roku 1909 mesto na tento účel poskytlo pozemok na Nadwodnej ulici, ktorá sa vtedy volala Studencka. Výstavba sa začala v roku 1911 podľa projektu mestského staviteľa K. Wiśniewskeho, ktorý štylistikou nadviazal na budovu gymnázia, ale nájdeme tu aj secesné prvky prejavujúce sa v detailoch hlavnej brány (fot. 237, 254). Budova bola odovzdaná do prevádzky v roku 1913 a posvätil ju biskup Anatol Nowak. Prvým prefektom internátu bol kňaz Jan Bułat. Bývalo tam okolo 60 študentov, tí chudobnejší mohli počítať s materiálnou pomocou Spolku a mnohí z nich dostali zľavy alebo nemuseli platiť vôbec. Internátna budova je dodnes v prevádzke. V roku 1993 bola reaktivovaná činnosť Spolu gymnaziálneho konviktu, ktorý na pamiatku významného spoločenského činiteľa dr. Jana Bednarského nesie jeho meno.

V auguste 1914 sa do budov gymnázia a internátu nasťahovala nemocnica Haličského červeného kríža (fot. 263, 265). Školská mládež a profesori sa podieľali na adaptovaní tried na nemocničné účely. 17. septembra gymnázium vizitoval arciknieža Leopold Salvator Habsburg, ktorý navštívil Nowy Targ s časťou cisárskeho vojenského veliteľstva. Prvých sto ranených vojakov do nemocnice priviezli 3. októbra 1914. V januári 1915 bol v gymnáziu obnovený didaktický proces, ale vyučovanie prebiehalo v prenajatých priestoroch budovy hasičského zboru, ľudovej školy, priestoroch Sokola a v súkromných domoch Jędrzeja Różańského na Długej ulici a mestského poslanca Józefa Rekuckého na ulici Kościuszku. Mnohí nowotargskí gymnazisti, ktorí narukovali do armády, mohli počas dovoleniek skladať ročníkové skúšky a tzv. „vojnovú maturitu”.  Túto možnosť využilo približne 50 študentov. Vojnovú maturitu v školských rokoch 1914/15 a 1916/17 zložilo 41 študentov-vojakov, ktorí bojovali na frontoch prvej svetovej vojny.

V rámci vojnovej humanitárnej akcie, ktorej cieľom bolo pomôcť utečencom z tej oblasti Haliče, kde prebiehali boje, bol na základe rozhodnutia Ústredného výboru pre morálnu starostlivosť vo Viedni zriadený internát pre chlapcov, ktorí tu našli útočište, opateru, materiálnu pomoc a možnosť pokračovať vo vzdelávaní prerušeného v dôsledku vojny. Bursa Choceńska – Choceňský internát (fot. 383) svoj názov prevzal od jedného z najväčších utečeneckých táborov vo východnej Haliči zriadený neďaleko českého mesta Choceň. 13. októbra 1915 do Nowého Targu prišli prví chlapci z tohto tábora. Zo začiatku bývali v hoteli Herza a v decembri sa definitívne presťahovali na ulicu Długu č. 68. Hoci s chlapcami boli najskôr výchovné problémy, čo sa do veľkej miery vysvetľovalo vojnovými skúsenosťami a zlými vzťahmi, ktoré vládli v preplnenom choceňskom tábore, v konečnom dôsledku si získali uznanie a priazeň obyvateľov mesta a okolia. Nowotargské gazdinky pre nich organizovali štedrovečernú večeru, darčeky, veľkonočné pohostenie a gazdovia z okolitých dedín ich vďačne hostili počas výletov. Na chlapcov, ktorí sa učili v gymnázi, výchovne dozeral prefekt internátu, gymnaziálny profesor Engelbert Kermel. Túto funkciu plnil až do smrti v roku 1917. Profesor Kemel je pochovaný na nowotargskom cintoríne.